Urbár Liptovská Sielnica – dejiny a súčasnosť1
Územie Sielnice v stredoveku1
Stopy ranostredovekého osídlenia v okolí Liptovskej Sielnice siahajú do 9. – 11. storočia. Dosvedčujú to aj archeologické nálezy pri Vyšnom Zadieli, Vyšných Matiašovciach, ale aj Kvačanoch, či Liptovskej Sielnici. Územia týchto dedín patrili ku pôvodnému veľkému územiu Sielnice, ktoré bolo v 13. storočí majetkom uhorských kráľov. K sielnickému majetku pred 13. storočím patrilo celé územie doliny Sielničanky. Je zrejmé, že Sielnica bola najstaršou zo susedných dedín. O starobylosti Sielnice svedčí aj jej názov odvodený od základu sedlo, selo vo význame osada, sídlisko. Na začiatku druhej polovice 13. storočia sa začal rozpad kráľovského majetku Liptovskej Sielnice. Väčšia časť jej chotára bola v držbe tunajších obyvateľov (populov) vo forme pretrvávajúceho staršieho občinového vlastníctva. Najstarším písomným dokladom o rozpade tohto územia je listina kráľa Bela IV. z 3. septembra 1256, ktorou daroval banskobystrickému richtárovi Ondrejovi opustený les, či zem bez obyvateľstva povyše existujúcej dediny Sielnica (supra villam Zelniche). Znenie listiny však dovoľuje predpokladať, že aj keď územie bolo v tom čase bez obyvateľov, išlo o pred tým osídlené staršie sídlisko, kde neskôr vznikla dedina Kvačany. Rovnako je datovaná aj listina, potvrdzujúca mestské výsady Banskej Bystrice. To zaiste znamená, že obidva úkony boli urobené naraz.
Na chotárnom území Sielnice bol vybudovaný aj najstarší kráľovský hrad v Liptove – Liptovský hrad. Prvou priamou písomnou zmienkou o hrade je listina z roku 1262, ktorou kráľ Belo IV. udelil kamenárovi Hongovi (Hongh lacipidae) a Izumbarovi (Isombar balistario), mechanikovi vojenských zariadení (mal na starosti obsluhu a údržbu vrhača kameňov) tri poplužia zeme pod vybudovaným hradom za výstavbu a udržiavanie hradu v dobrom stave. Mese na svojom majetku založil dedinu v stredovekých dokumentoch označovanú ako najskôr ako Honghfelde, neskôr ako Mesehaza, dnes Nežitovce. Z listiny z roku 1286, ktorou panovník potvrdil držbu majetku Ladislavovi, synovi Meseho, vyplýva, že niekedy po roku 1262 Mese získal do vlastníctva aj Izumbarov podiel.
Aj neskoršie doklady o Sielnici, pochádzajúce z druhej polovice 13. a začiatku 14. storočia, vznikli v súvislosti s darovaním územných majetkov ležiacich v susedstve Sielnice do vlastníctva zemanov. Pred donáciou (darovaním) boli všetky súčasťou sielnického majetku. Na darovaných územiach vznikli postupne nové dediny, a to Kvačany, Brnice, Matiašovce, Ižipovce, Prosiek aj iné susedné dediny.
Uhorskí králi v druhej polovici 13. a začiatkom 14. storočia darovali zemanom okrajové majetky Sielnice, no Sielnicu si nechali. Sielnica zostala aj neskôr kráľovským majetkom. Bola majetkovou súčasťou hradného panstva Liptov. Po zbúraní hradu Liptov, od poslednej štvrtiny 15. storočia, patrila Sielnica ku hradnému panstvu Likava. Toto okrajovo ovplyvnilo aj povinnosti Sielničanov k užívateľom hradu. Tí pridelili časť tamojších majerských polí sielnickým roľníkom, pričom im zmenili povinnosti. ...
Urbárske spoločenstvo – Pôvod a vznik spoločného lesného majetku1
Staré uhorské súkromné právo bolo založené na dvoch formách vlastníctva, a to na dedenom majetku (dedovizni) a urbárskom majetku. Dedovizeň znamenala pre zemiansky stav dvojnásobné obmedzenie šľachtického majetku. Bola to povinnosť voči rodine, pretože zdedený majetok musel ostať v rodine a povinnosť voči korune, v tom prípade, ak rod disponoval majetkom darovaným kráľom. V prípade vymretia rodiny sa musela čiastka tzv. kuriálneho majetku (patriaci ku kúrii, rodu) pôvodne darovaná kráľom (donácia) vrátiť ako tzv. odúmrť do kráľovských rúk. Pod pojmom urbár (z lat. urbarium – mestská pozemková kniha) sa rozumelo spísanie pozemkového majetku a povinností poddaných medzi zemepánom (hradným panstvom) a osobami nachádzajúcimi sa v poddanskej závislosti (poddaní, urbárnici). Dohoda neobsahovala len podmienky a vyčíslenie práce (poddanských robôt, dežmy), ale aj prenájmu pozemkov poddaným za naturálnu alebo finančnú protihodnotu. Urbárska pôda bola v období feudalizmu hlavnou kategóriou poľnohospodárskej pôdy. Na rozdiel od kuriálnej pôdy bola zaťažená daňami. Patrili k nej vnútorné (intravilán) a vonkajšie (extravilán) pozemky obce, ktoré pozostávali z ornej pôdy a lúk. V rámci jednotlivých obcí sa pôda delila na urbárske usadlosti a ich zlomky. Nižšia výmera (štvrtinová alebo osminová usadlosť) sa takto považovala za želiarsku. V rámci želiarov sa rozlišovali želiari – domkári, ktorí vlastnili dom a menšiu záhradu a želiarov, ktorí nevlastnili dom a bývalí len v prenajatých priestoroch od zemepána. Jednu celú urbársku usadlosť tvorilo priemerne 16-40 uhorských jutier ornej pôdy a 6-12 jutier (na 6-22 koscov) lúk. (Tieto miery definitívne ustálil až zákon z roku 1836).
Podobné spoluvlastníctvo ako urbárske bolo zemianske spoluvlastníctvo, nazývané komposesorát, ktoré bolo založené na starom práve. V prípade, že v obci žilo viac šľachticov a určité nehnuteľnosti mali v spoločnom vlastníctve, ako napríklad lesy, pasienky, ale aj právo čapovania piva a rybolovu, vytvorili si zemiansky komposesorát. Na jeho čele stál obyčajne najskúsenejší a najstarší člen rodu. V Liptove je známych viacero takýchto zemianskych ustanovizní od početne najväčších, akým bol Lehotskovský komposesorát v Kráľovej Lehote, až po najmenšie, akým bol zemiansky komposesorát v Liptovských Beharovciach. Zo spomínaných faktov však vyplýva, že tak rozšírené pomenovanie spoločenstiev vlastníkov lesov vo forme bývalí urbarialisti alebo aj urbárnici, ktoré sa zaužívalo od začiatku 20. storočia, nie je správne a nevystihuje presne formu vlastníctva, ktorou spoločný lesný majetok je. Preto je aj z historického hľadiska najsprávnejšie, aby sa podobné zduženia nazývali pozemkovými spoločenstvami, alebo spoločenstvami vlastníkov lesov.
1 –Vítek – Kunová –Urbár Liptovská Sielnica, dejiny a súčasnosť
Nielen vyňaté skutočnosti, ale aj omnoho viac sa dozviete v knihe Urbár Liptovská Sielnica – dejiny a súčasnosť, ktorú napísali Peter Vítek a Viera Kunová a vydalo Pozemkové spoločenstvo urariátu v L. Sielnici v roku 2018.
Ak máte záujem, ponúkame Vám knihu „Urbár Liptovská Sielnica, dejiny a súčasnosť za cenu 20,00 €/ks vrátane poštovného a balného. Informácie na č.t. 0948 095 954
